Originálne šperky ručne vyrábané sklárskymi majstrami priamo v Benátkach na ostrove Murano majú za sebou veľmi dlhú históriu. Ponorte sa s nami do tajomstva krásneho muránskeho skla.

Benátky – centrum európskeho sklárstva

Cieľom Benátskej republiky už z čias pred dobytím Konštantínopolu v roku 1204, bolo stať sa centrom európskeho sklárstva. Podarilo sa im to vďaka šikovným byzanstským sklárom, ktorým Benátky poskytli azyl. Získali na dlhú dobu monopol na luxusné sklo a toto výhradné postavenie si chránili prísnymi zákonmi. Napríklad v Benátkach nesmeli pracovať žiadny cudzí sklári z dôvodu ochrany jedinečného technologického postupu pred konkurenciou.

V roku 1268 bol založený prvý benátsky sklársky cech a o tri roky neskôr vznikla dohoda o právach a povinnostiach jeho členov, ktorej súčasťou bol aj zákaz dovážať sklo z cudziny.

Slávne sklárne ostrova Murano

V roku 1292 vykázali Benátky z dôvodu nebezpečia požiaru všetky sklárske pece na ostrov Murano, nachádzajúci sa v benátskej lagúne, iba 2km severne od Benátok. Odvtedy sa benátske sklo vyrába tam. Najvyššia produkcia skla bola v 15. -16. storočí, kedy bolo na ostrove až 8 000 sklárov, ktorý nesmeli ostrov opustiť, inak by im hrozila smrť. Aj napriek všetkým opatreniam boli sklárne postupne zakladané po celom Taliansku. Vznikali napríklad vo Florencií, v Neapole, na Sicílií alebo v Janove ale nikdy nedosiahli takú slávu ako tie muránske.

Tajomstvo výroby muránskeho skla

Počiatočná výroba skla vychádzala zo starých korínskych a syrských vzorov. Až v 15. storočí začali vyrábať veci z krištáľového bezfarebného skla. K jeho výrobe používali piesok z morských lagún, ku ktorému sa pridávala sóda vylúhovaná z popola morských rastlín. Takéto zloženie zaručovalo dlhotrvajúcu tvárnosť, čo umožňovalo výrobu zložitých a bohato tvarovaných predmetov. Čírosť skla dosahovali pomocou uhličitanu sodného – soli ťaženej otrokmi v Egypte na dne jazier, dostupnej iba pre Benátčanov.

Dekoračné techniky výroby muránskeho skla

Od druhej polovice 15. storočia zavádzali muránsky sklári nové dekoračné techniky – napríklad nevypalovaná maľba živicovými farbami na farbené aj číre sklo. Vincenzo Angelo dal Gallo v roku 1534 zaviedol metódu rytia a bodkovania diamantom. V 16. storočí bola obnovená antická technika zdobenia – natavovanie farebných sklenených nitiek na výrobok. V tejto dobe vznikla aj nová technika zdobenia, ktorou bol štiepaný dekor, používaný aj pri výrobe slávnych benátskych lustrov z obdobia baroka. Na konci stredoveku objavili nové technológie na farbenie skla. Najznámejším druhom skla je murine in canna – zvláštny spôsob výroby, kde sa kombinujú rôznofarebné prúžky skla, ktoré sa potom rozrežú a vytvárajú nádherné obrazce.

Muránske sklo má konkurenciu

Koncom 17. storočia dochádza k postupnému znižovaniu produkcie benátskeho skla vplyvom narastajúcej európskej konkurencie, predovšetkým českého draselno-vápenatého skla, ktoré bolo vhodnejšie na rezanie a brúsenie. V roku 1725 boli v prevádzke iba 4 z 25 muránskych sklární, čo sa vláda snažila napraviť pomocou opakovaného zákazu dovozu a predaja cudzieho skla.

Pravé benátske sklo – luxus pre najbohatších

Benátske sklo bolo sklom pre najbohatšiu vrstvu, bolo považované za luxus, čo si muránčania veľmi cenili. Vtedajší sklár riskoval aj svoj život len aby neprezradil tajomstvo muránskeho skla. No jedného dňa aj tak tajomstvo muránskeho skla vyšlo na svetlo sveta a začalo sa vyrábať aj v Innsbrucku či v Halle. Na európskych dvoroch sa potom vzácne benátske sklo montovalo do zlata a striebra.

Muránske sklo má svoje múzeum

V 19. storočí sklársky priemysel na ostrove Murano zamestnával okolo 5 000 sklárov. Dodnes je tomu podobne, sklárstvo je tam hlavným výrobným aj obchodným odvetvým a pravé benátske sklo sa považuje za luxus. Na ostrove bolo vybudované múzeum skla, nazývané Museo del Vetro, ktoré zaznamenáva dejiny sklárstva od doby Rímskej ríše až po súčasnosť.